Stále znova se na levici (včetně té, jež se ráda považuje za radikální) setkáváme se zkratkovitou kritikou kapitalismu, která nabízí moralizující kritiku (zahraničních) kapitalistů, kapitalismus však ponechává netknutý. Taková falešná kritika sklouzává k nacionalismu, konspiračním teoriím a někdy dokonce k antisemitismu. Rádi jsme v té souvislosti odkazovali k užitečnému shrnutí takovýchto tendencí ve starším, avšak v mnohém stále aktuálním článku od G. B. Taylora, resp. k jeho slovenskému překladu od Billyho Bragga. Protože překlad už není na internetu dostupný, rozhodli jsme se ho znovu zpřístupnit na našich stránkách.

Hnutie Occupy Wall Street (OWS) obnovilo nádej na politickú obrodu ľavice tým, že zaútočilo na ekonomickú nerovnosť i neoliberálny diskurz, ktorý ju legitimizuje. Taktiež navrátilo pojem kapitalizmu do politickej debaty. Prirovnanie chamtivého „1 %“ k tvrdo pracujúcim „99 %“ dodržiavajúcim pravidlá, vytvorilo hlavnú politickú kostru OWS. Silné heslo, ktorého jednoduchosť však ukazuje rovnako veľa, ako toho skrýva. Dôraz na „korupciu“, zradu obyčajných ľudí parazitujúcimi bankármi z Wall Street a nacionalistické volanie po „navrátení Ameriky“ – to všetko vyjadruje hlboký zmätok, pokiaľ ide o povahu dnešnej krízy. Často vedie skôr k zosobnenej morálnej kritike kapitalizmu, než ku kritike systému ako takého.

Súčasnú krízu kapitalizmu nemôžeme chápať jednoducho iba ako výsledok podlého konania nenásytných bankárov a jedného percenta. V skutočnosti, ako poukazuje Max Weber, na rozdiel od okázalého vystavovania bohatstva v predošlých ekonomických formách, ako bol feudalizmus, má kapitalizmus tendencie kontrolovať chamtivosť. Konkurencia medzi kapitálmi núti firmy šetriť a reinvestovať. Zatiaľ čo štát uplatňuje svoju moc prostredníctvom konkrétnych ľudí – armády a polície, v rámci kapitalistických vzťahov je ťažké túto moc niekomu osobne priradiť. Stotožňovanie týchto dvoch typov moci vedie k veľmi odlišným politickým požiadavkám a výstupom. Moc kapitalizmu na nás netlačí primárne „zvonku“, ale prostredníctvom nás –- ako pracujúcich a kapitalistov, chytených v neosobnom podriadení konkurencii, ktorá rýchlo nechá skrachovať tých bankárov a šéfov, ktorí by si prípadne osvojili myšlienky Occupy.

Preto by som rád predstavil sedem, v ľavicovom prostredí bežných, mýtov o kapitalizme, ktoré ponúkajú len neúplnú kritiku kapitalizmu a vedú k nedostatočným reformám a skôr smerom k reakčným, ako emancipačným formám antikapitalizmu.

Chamtivosť

Prečo je problémom kritika chamtivosti? Pretože zameraním sa na chamtivosť sa zosobňuje to, čo je inak štrukturálny problém. Z niečoho, čo je neoddeliteľnou súčasťou celého systému, urobíme skôr individuálnu záležitosť. Aj napriek tomu, že určite existujú chamtiví jedinci, nejde tu o morálne zlyhanie alebo „ľudskú prirodzenosť“. Títo ľudia totiž konajú celkom racionálne v rámci kapitalistických štruktúr. Súčasnosť plná fúzií a megakorporácií nie je náhodná; sú to víťazi kapitalistickej hry hnanej nekonečnou konkurenciou, ktorá pozná len dva scenáre: rast alebo bankrot. Kapitalizmus ponúka iba málo priestoru pre etické konanie, keďže inštitucionalizovaná súťaž núti každého konať nemorálne. Majiteľov firiem núti znižovať náklady, pracujúcich dožadovať sa vyššieho platu a spotrebiteľov hľadať čo najnižšie ceny. Kapitalizmus zosmiešňuje naše etické hodnoty tým, že ich vystavuje ekonomickej kalkulácii. Analýza, ktorá sa zameriava na chamtivosť, vedie k predstavám o potrebe zmeny morálky, kým to, čo naozaj potrebujeme, je odstránenie inštitúcií podporujúcich takéto správanie.

Korupcia

Ďalší známy výraz spájaný so súčasnou krízou je korupcia. Chamtivosť vraj vedie bankárov ku korupcii, čím porušujú svoje vlastné pravidlá a tak poškodzujú ekonomiku. Lenže kapitalizmus sa riadi iba podľa jedného základného pravidla – väčší zisk alebo zánik. Orientovaním sa na korupciu vzniká dojem, že ide o nejakú výnimku z pravidla: keď niečo nefunguje, tak ako má. Problémom je však samotné pravidlo – teda bežné fungovanie kapitalizmu. Aj keď sa stále objavujú nejaké škandály kvôli úplatkárstvu, podvodom či biznisu na základe zákulisných informácií, v skutočnosti bolo pri vzniku tejto krízy porušených iba veľmi málo zákonov. Volanie po vyhnaní peňazí z politiky vedie k prísnym volebným zákonom ohľadom financovania strán ako sú napr. v Anglicku. No i tam politici stále vládnu v súlade s potrebami kapitálu. Hlavným problémom nie je korupcia.

Ekonomický nacionalizmus

V Occupy Wall Street vyplávali na povrch aj silne nacionalistické prúdy. Či už ide o purpurové pásky na rukávoch, ktoré znamenali zmiešané farby vlajky – bielu, modrú a červenú, alebo rétorika typu „Vezmime si Ameriku späť“. V oboch prípadoch je cítiť túžbu po návrate k „normálnosti“, ktorou je životný štandard strednej triedy. Ale predstava, že štát, ako aj „ekonomika“, je čosi neutrálne a homogénne, fungujúce pre dobro všetkých, je omyl. Národný štát nikdy nikoho nechránil pred kapitalizmom, viac sa staral o jeho hladké fungovanie. Takisto nikdy neexistovali žiadne „zlaté časy“, keď kapitalizmus pri hľadaní zdrojov, pracovnej sily či nových trhov, ako-tak rešpektoval hranice štátov. Prinajlepšom došlo na Západe počas krátkeho obdobia po 2. sv. vojne ku kompromisu s malým percentom prevažne bielych robotníkov. Dominancia americkej povojnovej ekonomiky sa neskôr vytratila a konkurencia priniesla domov úsporné opatrenia, ktoré predtým vštepovala tretiemu svetu. Navyše, súčasne s posilňovaním štátu prináša ekonomický nacionalizmus bezohľadnú ľahostajnosť voči iným krajinám ako aj k prisťahovalcom; čo smutne pripomína prečo boli v začiatkoch Occupy prítomné pravicovo libertariánske prvky. My sa nechceme vrátiť k Americkému snu, postavenom na chrbtoch ľudí inej pleti, v USA alebo inde. Kapitalizmus pre ľudí nikdy nič neurobil a nikdy ani neurobí. Americký, ani žiadny iný.

Kritika finančníctva

Ďalší argument pripisuje vinu finančníctvu a špekulácie na Wall Street porovnáva s čestnou prácou bežných ľudí, ktorá produkuje hmatateľné výrobky a služby. Snaží sa vykresliť Wall Street ako kasíno, ktoré nevytvára nič potrebné, nie je lojálne k americkým pracujúcim a vedie ho nemorálny manažment s obrovskými platmi. Lenže tento rozdiel medzi reálnou a nereálnou ekonomikou je čistý výmysel. Bežná ekonomika na Main Street funguje podľa tej istej logiky ako na Wall Street, akurát v malom a dokonca môže pomáhať financovať niektoré jej časti. Jednoducho povedané – zameriavať sa iba na banky nemá zmysel. Všetky kapitalistické podniky existujú preto, aby vytvárali zisk a nie preto, aby uspokojovali potreby človeka.¹

Finančný sektor určite získal na veľkosti a dôležitosti, ale treba sa na to pozerať v kontexte celkovej trajektórie vývoja kapitalizmu – finančníctvom, poisťovníctvom a nehnuteľnosťami. Ekonomika sa stala základom neoliberálneho projektu, pretože v súlade s technologickým rozvojom to bola jednoduchšia a menej nákladná cesta riešenia krízy akumulácie kapitálu v 70. rokoch, nájdením nových spôsobov ako vyťažiť z medzinárodnej konkurencie, automatizácie a rastu robotníckych hnutí.² Wall Street nie je o nič viac alebo menej parazitujúca, než hociktorý iný sektor ekonomiky. Populistické obviňovanie bohatstva, peňazí a abstraktných machinácií ignoruje rovnako problematickú starú podstatu vykorisťovania námezdnej práce, prípadne jej prepojenie na vyššie spomenuté javy. Navyše, obe argumentačné línie si musia poradiť s realitou dnešných dní, keď nebyť bez práce – a teda byť vôbec vykorisťovaný ako námezdne pracujúci – začína byť luxusom pre stále sa zmenšujúcu skupinu „vyvolených“. Iróniou je, že dnes sa zdá, akoby pracujúci potrebovali kapitalizmus viac, než ich potrebuje on.

Veľkosť/Antikorporatívnosť

Americká ľavica často nahrádza kritiku kapitalizmu kritikou korporácií. Je ľahké navážať sa do obrovských firiem ako sú WalMart, Coca-Cola či Bank of America, pretože ich globálne pôsobenie zákonite napácha veľa škôd. Každopádne však problém netkvie vo veľkosti či miere, ale skôr v spôsobe. Kapitalizmus je spoločenská logika, ktorá núti malé spoločnosti k rovnakému správaniu a neraz aj horšiemu, aké poznáme u veľkých spoločností. Tým, že sú veľké firmy viditeľnejšie, známejšie a majú viac prostriedkov, sú často ľahším súperom pre odbory a môžu si skôr dovoliť vyhovieť takým požiadavkám pracujúcich, aké malé podniky prijať nemôžu.³

V jednej debate počas prvých dní OWS, aktivistický „kazateľ“ Reverend Billy prišiel presne s týmto typom kritiky. Ako príklad uviedol večierky v Brooklyne, ktoré podľa neho predstavujú alternatívu k ekonomike „jedného percenta“, pretože vytvárajú komunitu – môžete osobne spoznať predavača alebo si tam v prípade potreby nechať postrážiť svoje dieťa, kým si vybavíte svoje veci v okolí. Lenže tieto malé obchody sú často rodinné firmy, ktoré zamestnávajú členov rodiny bez mzdy alebo za podpriemernú mzdu a pracujú dlhé hodiny, navyše bez dovolenky či zdravotnej starostlivosti. OWS navrhlo presun peňazí z veľkých bánk ako Bank of America do malých sporiteľní. Nanešťastie sa ale ukázalo, že mnohé z nich majú na lokálnej úrovni rovnaké praktiky ako väčšie banky.⁴

Zameriavanie sa na veľké korporácie má tiež tendenciu redukovať politiku na estetiku. Absencia kritiky základného fungovania veľkých, ako aj malých firiem, vedie ku konzumu a individualizmu. Veľkosť nie je problém. Jediný skutočný rozdiel medzi WalMartom a večierkou je vkus a podiel na trhu.

Konšpirácie

Konšpiračný pohľad na kapitalizmus je výsledkom spájania viacerých neúplných analýz. Pri takomto pohľade sú pôvodcami problémov tajné spolky, ktoré stačí odkryť a – hurá, sme slobodní! Aj keď sa tieto rozprávky dobre počúvajú, ignorujú systémovú podstatu kapitalizmu. Marx vyhlásil, že kapitalizmus operuje „za našimi chrbtami“ a robí vykorisťovanie neviditeľným, takže keď identifikujeme problémy, konšpiračné teórie získajú na atraktivite. Problémom však nie sú tajné kroky Federálnej rezervy, bankárov, Židov alebo Trojky⁵, ale jednoducho iracionálna logika kapitalizmu.⁶

Alternatívy a mýtus autonómie

Tvárou v tvár neľudskosti kapitalizmu ľudia pochopiteľne hľadajú alternatívy, akými sú družstevné podniky, komunitné poľnohospodárstvo, farmárske trhy, lokálne meny či výmenný obchod. Tieto projekty často poskytujú dôležité a žiadané veci: kvalitnejšie výrobky, vytváranie komunity alebo posilňovanie samosprávy. Avšak často prehliadame, alebo odmietame ich limity. Keďže sú zakotvené v tej istej kapitalistickej logike a podliehajú tým istým trhovým tlakom ako tradičné firmy, môžu sa aj napriek dobrému zámeru ľahko stať takými istými. Utiecť od kapitalizmu sa nedá malým biznisom. Pracovníci družstva Mondragón v Španielsku sú toho dobrým príkladom. V konkurencii s tradičnými firmami sa ich politické ciele ako vyššie mzdy, dlhšie dovolenky či ekologické opatrenia stali silnou nevýhodou oproti spoločnostiam, ktoré neriešia takéto morálne problémy. Výsledkom je, že sa Mondragón stále viac podobá na typický kapitalistický podnik, nútený prijímať podobné rozhodnutia.

Tieto projekty často zabúdajú na dlhú históriu pokusov ekonomicky uniknúť kapitalizmu, alebo ho obmedziť politicky. Vo Francúzsku sa v roku 1981 snažil Francois Mitterand zaviesť umiernený socialistický program, no kvôli masívnemu úniku kapitálu čoskoro ustúpil. V súčasnom Grécku to boli socialisti, kto presadzoval úsporné opatrenia. „Trh“ nedávno dokonca potrestal Francúzsko za to, že si dovolilo zvoliť socialistického prezidenta. Ak sú aj silné národné štáty prislabé na to, aby mohli kontrolovať kapitál, ako to môžeme očakávať od malých podnikov?

Mnohé stratégie sa vo svojej horlivosti prekonať hrôzy kapitalizmu, snažia o únik z neho. Lenže „autonómia“ od kapitalizmu je rovnako nemožná ako autonómia od štátu, ktorý podľa neho funguje. Každý krok alternatívnych ekonomických projektov či reformných politikov k zlepšeniu sociálnej situácie je obmedzený konkurenčným tlakom trhovej ekonomiky a súkromného vlastníctva. Naviac predstavuje nevýhodu v súťaži s kapitalistickými firmami alebo krajinami, ktoré sa nestarajú o morálne otázky. Výsledkom je najčastejšie krach, alebo samosprávnejšia forma kapitalizmu, nie veľmi vzdialená od podnikateľského sna – „byť sám sebe pánom“. Každopádne však uznávajúc známy výrok, že „neexistuje správny život v tom nesprávnom“, nie je na mieste priznať porážku, ale namiesto toho sa dožadovať politiky, ktorá priamo útočí na systémové obmedzenia – a možnosti – vlastné kapitalizmu.

Prečo záleží na našich analýzach kapitalizmu?

Správne chápať kapitalizmus nie je iba vecou puntičkárstva alebo akademického záujmu. Je to dôležité, pretože rôzne analýzy kapitalizmu vedú k rôznym politickým smerom, z ktorých nie všetky sú emancipačné. Nanešťastie, obsah niektorých hesiel hnutia Occupy sa nevedome podobá sloganom národného socializmu – vziať ekonomiku z rúk parazitov a vrátiť ju „správnej“ skupine národa… a podobne. Ľavica nemá monopol na kritiku kapitalizmu a tým, že dnes vykazuje historickú neschopnosť, dáva priestor pre vznik reakčných foriem antikapitalizmu. Po celom svete dnes pravicové hnutia a strany využívajú nespokojnosť s ekonomickou situáciou a snažia sa hádzať vinu na prisťahovalcov a príjemcov sociálnych dávok, pričom ponúkajú nacionalizmus ako riešenie. Jedna z tradičných nacionalistických požiadaviek je, aby kapitalizmus znova začal prinášať ovocie príslušníkom toho-ktorého národa. Takýto nacionalistický a fašistický pohľad však neprináša riešenie, pretože nechápe pravú podstatu kapitalizmu a poskytuje iba autoritárske riešenia, ktoré zabíjajú slobodu.

Dokumentárny film „Inside Job“ je dobrý príklad toho, ako nesprávne analýzy vedú k problematickým politickým riešeniam. Vykresľuje ekonomickú krízu ako klasický prípad malej skupinky „zhnitých jabĺk“, ktorých chamtivosť a nemorálnosť ruinuje celú ekonomiku. Film zachádza dokonca tak ďaleko, že sa snaží ukázať biologický základ problému tým, že prináša snímky mozgu bankára, kde údajne vidno jeho vzrušenie pri narábaní s peniazmi! Záverečný panoramatický záber na sochu slobody podnecuje návrat k patriotizmu a ekonomickému nacionalizmu, ktorý v dnešnom svete globalizovanej ekonomiky vyznieva čudne, naivne a utopicky.

Dnešné zmätené vnímanie kapitalizmu pretrváva kvôli mnohým historickým dôvodom. Jedným z nich je dedičstvo studenej vojny. Kolaps „reálneho socializmu“ a spoločenský konsenzus týkajúci sa „konca dejín“, iba posilňuje hysterický antikomunizmus a presvedčenie, že socializmus či komunizmus je v USA takmer nemožný. Systematická represia od McCarthyho až po program COINTELPRO⁷ tiež prispela k tomu, že sa na štyridsať rokov značne zanedbala politická ekonómia, zatiaľ čo kritike kapitalizmu sa venovali iba stále sa zmenšujúce, sektárske marxistické krúžky. Proti hlbšiemu teoretickému pochopeniu kapitalizmu zapracoval aj tradičný americký pluralizmus, pragmatizmus a antiintelektualizmus. To objasňuje aj dnešnú popularitu tzv. prefiguratívnej politiky⁸. Zatiaľ čo túžba vytvoriť svet, aký by sme chceli už tu a teraz, je krásna, zvádza aj k presvedčeniu, že nepotrebujeme politiku, analýzy ani organizácie, ale že môžeme ísť príkladom, až kým sa k nám nepridá toľko ľudí, že zmeníme svet. Tým, že takýto postoj vyplňuje vákuum ľavicových ideí, necháva priestor v praktických otázkach pre populistov, ktorí sa ale zároveň starostlivo vyhýbajú naliehavým otázkam a požiadavkám. To bude v konečnom dôsledku znamenať trieštenie krehkej jednoty tých 99 % na ďalšie podskupiny podľa toho, ako chápu podstatu kapitalizmu a aké riešenia preferujú.

Potreba radikálneho myslenia

Po rokoch zanedbávania sa postoje ľavice k ekonomickým otázkam stali vágnymi, oportunistickými a bez vízie. Mnohokrát iba prikyvujú obohraným keynesiánskym riešeniam, tak ako Paul Krugman⁹, ktorý v prvom rade nedokázal vysvetliť, prečo neoliberalizmus úplne prevalcoval sociálnu demokraciu. Ekonomická kríza v roku 2008 ukázala, že kapitalizmus „zažíva krízu“ iba vtedy, keď trpí kapitál. No ak je základnou požiadavkou, aby ekonomika slúžila predovšetkým ľudom a nie naopak, prečo sa potom uspokojiť iba s polovičným výsledkom? Kapitalizmus také kompromisy neprijíma. Najvydarenejšia „revolúcia“, týkajúca sa transformácie sveta za posledných štyridsať rokov, bola trhová utópia neoliberalizmu. Nesmieme sa báť požadovať viac! Nechceme iba väčší kus koláča, ale celú prekliatu pekáreň!

V tomto ohľade by sme sa mali učiť od kapitalistov, ktorí si – a to je irónia – osvojili tradičné ľavicové požiadavky oveľa šikovnejšie, než samotní ľavičiari. Automatizácia zapríčinila zníženie potreby práce a mimochodom, aj tak je pre väčšinu ľudí práca otrava. Tak prečo by mala ľavica tak vyzdvihovať drinu a žiadať o zbytočné namáhavé pracovné miesta? Namiesto trestania jedného percenta za ich život v prepychu, by sme ho mali žiadať pre všetkých. Smola, boli to kapitalisti a nie pracujúci, kto ukázal, že nepatria žiadnemu národu. Náš militantný internacionalizmus nie je o nič viac kozmopolitný jako ich nadnárodné korporácie. Kríza nás naučila, že to, čo sme považovali za nemožné, je v skutočnosti iba vecou politickej vôle – štát pomohol bankám a znárodnil automobilový priemysel, no ľudí nechal, nech sa pozviechajú sami. Výsledkom je perverzný socializmus naopak – socializovať všetky riziká a sprivatizovať celé bohatstvo. Naša úloha je jednoduchá. Súčasná kríza ukázala, že spoločnosť organizovaná na základe výroby pre hromadenie zisku nefunguje, a to ani z hľadiska jej vlastných štandardov. Je na nás, aby sme obrátili tento kapitalistický komunizmus na niečo, čo využije naše obrovské výrobné kapacity na to, aby slúžili ľudom a nie naopak.

G. B. Taylor